Komunikácia psa s človekom
Komunikácia medzi psom a človekom je unikátny systém medzidruhového prenosu informácií - vedci ho označujú termínom antropozoosemiotika (veda o komunikácii medzi človekom a zvieraťom).
Psy sú jediným živočíšnym druhom, ktorý prešiel procesom koevolúcie s človekom, vďaka čomu sa ich kognitívne schopnosti výnimočne prispôsobili ľudskému sociálnemu prostrediu.
Psy ako jediné zvieratá prirodzene rozumejú gestu ukazovania (pointing) - kým primáty sledujú ruku, psy sledujú cieľ, na ktorý ruka ukazuje. Dokážu tiež sledovať smer ľudského pohľadu (gaze following). Štúdie potvrdili, že psy analyzujú asymetriu v ľudskej tvári, aby rozpoznali emócie - radosť, hnev, smútok. Reagujú nielen na vizuálny výraz, ale aj na zmeny hladiny kortizolu a oxytocínu, ktoré dokážu vycítiť v ľudskom pachu.
Čo sa týka reči, pes nerozumie sémantickému významu slov (jazyku), ale spracováva intonáciu (prozódiu) a známe fonetické vzorce. Výskumy pomocou fMRI (funkčná magnetická rezonancia mozgu) ukázali, že psy spracovávajú chválu podobne ako ľudia - ľavou hemisférou mozgu spracovávajú význam slova a pravou hemisférou jeho emočné zafarbenie.
Formy psieho prejavu voči človeku
Pes nepoužíva len inštinktívne signály, ale aj komunikačné stratégie určené výhradne pre ľudí. Referenčný pohľad je jedným z nich - ak pes narazí na neriešiteľný problém (napríklad hračka pod gaučom), pozrie sa na predmet a následne do očí človeka. Ide o formu žiadosti o spoluprácu, ktorú vlci nevyužívajú; tento jav podrobne skúmal etológ Adam Miklósi. Kontaktné správanie - opieranie sa o nohy, kladenie hlavy do lona alebo tzv. psí úsmev (submisívne vyceňovanie zubov) - sú rituály posilňujúce sociálnu väzbu. Psy tiež vyvinuli špecifické tóny štekania, napríklad "dožadovacie" štekanie, ktoré je frekvenčne nastavené tak, aby na neho ľudské ucho citlivo reagovalo ("Prosím, úpenlivo, dalo by sa, podať mi ten párok, ktorý vidím na tanieri na stole?")
Najväčším rizikom v komunikácii je antropomorfizmus - pripisovanie ľudských motivácií psiemu správaniu. Typický príklad: „previnilý pohľad" po rozhryzení topánky nie je prejavom svedomia, ale upokojujúcim signálom (submisívnou reakciou) na nahnevaný postoj a tón hlasu majiteľa. Pes reaguje na prítomný podnet, nie na minulú udalosť - preto trestanie po návrate domov nikdy nefunguje.
Vzájomná komunikácia je funkčná vtedy, ak je založená na čitateľnosti (jasné signály tela) a kontingencii - teda na okamžitej spätnej väzbe, ktorá prichádza bezprostredne po správaní, nie s oneskorením.