Štekanie
Štekanie je primárna forma akustickej komunikácie psa domáceho (Canis lupus familiaris). Hoci je tento prejav prirodzený, intenzita a frekvencia štekania sa výrazne líši v závislosti od plemena (dedičné predispozície) a individuálneho naučeného správania.
Aby sme pochopili význam štekania, musíme sledovať jeho tón, frekvenciu a dĺžku.
Teritoriálne alebo výstražné štekanie je krátke, hlboké a rýchlo za sebou idúce - pes ním oznamuje narušenie priestoru a snaží sa odplašiť votrelca.
Pozdravné alebo vzrušené štekanie má vyššie posadený tón a spravidla ho sprevádza vrtiace sa telo - vyskytuje sa pri príchode majiteľa alebo pred obľúbenou aktivitou, ako je prechádzka.
Dožadovacie štekanie je naučené správanie: pes zistil, že štekaním získa pozornosť, jedlo alebo hračku, pričom typickým prejavom je jedno rázne a vysoké šteknutie s pohľadom upretým na človeka.
Frustračné štekanie alebo štekanie zo stresu je monotónne a neustále s rovnakou intenzitou - často sa vyskytuje pri separačnej úzkosti, keď pes zostáva sám a nevie spracovať úzkosť.
Reaktívne štekanie je prehnaná odpoveď na vonkajšie podnety ako iné psy, autá alebo hluk na chodbe.
Štekanie a genetika
Určité skupiny plemien boli selektované na to, aby štekali viac. Poľovné duriče štekajú na stope, aby poľovník vedel, kde sa nachádzajú. Ovčiarske psy používajú štekot na usmernenie stáda a teriéry na hlásenie koristi v nore. Pri týchto plemenách je štekanie hlboko zakoreneným inštinktom, nie naučeným alebo problémovým správaním.
Manažment a náprava
Moderná kynológia sa zameriava na prácu s emóciou, ktorá štekanie spúšťa, nie na potláčanie samotného prejavu. Odstránenie príčiny - napríklad zatiahnutie závesov, aby pes nevidel podnety za oknom - môže byť prvým krokom. Desenzibilizácia znamená postupné privykanie psa na spúšťač (napríklad zvuk zvončeka) pri zachovaní pokoja. Presmerovanie spočíva v naučení psa náhradnej činnosti, napríklad povelu „na miesto", keď zaznie spúšťač.
Používanie averzívnych pomôcok (elektrické alebo "protištekacie" obojky) sa vyslovene neodporúča. Tieto metódy totiž neriešia psychickú príčinu štekania - strach alebo frustráciu - ale trestajú fyzický prejav, čo môže viesť k prehĺbeniu traumy a agresivite.