Konfliktné správanie psa
Konfliktné správanie je psychofyziologický (psychicko-fyziologický) stav, ktorý nastáva vtedy, keď sú v psovi súčasne aktivované dve alebo viaceré protichodné motivácie. Najčastejšie ide o ambivalenciu - napríklad túžba po odmene (motivačný systém hľadania) verzus strach z neznámeho objektu (obranný systém). Pes v tomto stave nevie, ako sa rozhodnúť, a jeho správanie to odráža.
Keď pes nevie vyriešiť vnútorný konflikt, jeho mozog „prepne" na zdanlivo nelogickú, nesúvisiacu činnosť. Tieto prejavy nazývame preskokové správanie (displacement behaviors). Neprimeraný self-grooming (starostlivosť o seba) sa prejavuje náhlym a intenzívnym škrabaním alebo olizovaním labiek, hoci psa nič nesvrbí. Čuchanie k zemi nastáva uprostred stresovej situácie - pes intenzívne skúma zem, aby sa vyhol očnému kontaktu so spúšťačom a znížil napätie. Vytriasanie - keď sa pes otrasie ako po kúpeli - je pokus zbaviť sa nahromadeného svalového napätia. Zívanie a olizovanie nosa v tomto kontexte nesignalizujú únavu ani hlad, ale pokus o sebaupokojenie.
Dlhodobé alebo intenzívne vystavovanie psa neriešiteľným konfliktom môže viesť k vážnym behaviorálnym poruchám. Naučená bezmocnosť - pojem zavedený psychológom Martinom Seligmanom - nastáva vtedy, keď pes zistí, že žiadna jeho reakcia (útek ani komunikácia) nevedie k uvoľneniu tlaku. Pes upadne do stavu apatie a rezignácie, prestane reagovať na podnety a stráca motiváciu.
Presmerovaná agresia (redirected aggression) je ďalším dôsledkom: frustrácia z nemožnosti vyriešiť konflikt môže vyústiť do útoku na najbližší objekt - majiteľa, iného psa alebo vodítko. Stereotypné správanie sú opakujúce sa, bezúčelné činnosti - napríklad chytanie si chvosta, neustále krúženie alebo rytmické žuvanie vzduchu - ktoré slúžia ako ventil pre chronický stres. Prítomnosť stereotypného správania je vážnym welfare signálom a môže naznačovať chronicky nevhodné podmienky chovu.
Moderná kynológia pracuje s konceptom zóny učenia. Ak je pes v silnom konflikte, jeho kognitívne funkcie sú blokované stresovými hormónmi a pes sa nie je schopný učiť - tréning v tomto stave je neefektívny a môže prehĺbiť problém. Úlohou psovoda je zvýšiť vzdialenosť od spúšťača natoľko, kým sa pes neupokojí a nezačne opäť normálne fungovať. Zároveň je potrebné znížiť kritériá úlohy tak, aby pes "zažil" úspech a mohol vyriešiť konflikt v prospech žiaduceho správania.
