Dominancia a submisivita
V modernej etológii (vede o správaní zvierat) sa dominancia a submisivita nechápu ako fixné charakterové črty psa, ale ako vlastnosti vzťahu medzi dvoma jedincami v konkrétnom kontexte. Ide o dynamický proces, ktorý slúži na udržanie stability v skupine a minimalizáciu fyzických konfliktov.
Dominancia
Dominancia je prednostný prístup k limitovaným zdrojom - potrave, partnerovi, miestu na spanie. Skutočne dominantný jedinec nemusí používať agresiu: svoju pozíciu si udržiava sebaistým postojom tela a pokojom. Dôležité je pochopiť, že dominancia nie je univerzálna vlastnosť - pes môže byť dominantný pri miske s jedlom, ale v otázke hračiek môže byť submisívny. Dominancia je teda vždy viazaná na konkrétny zdroj a situáciu, nie na celkovú osobnosť jedinca.
Submisivita
Submisivita je aktívna alebo pasívna stratégia na vyhnutie sa konfliktu. Pri pasívnej submisivite pes zostáva nehybný, vyhýba sa očnému kontaktu alebo si ľahne na chrbát a odhalí brucho - najzraniteľnejšie miesto tela. Aktívna submisivita vyzerá inak: pes sa približuje k druhému jedincovi so zníženým telom, oblizuje mu kútiky úst (rituálne správanie odvodené od kŕmenia šteniat matkou) a vrtí nízko položeným chvostom. Oba typy submisivity sú normálnou a zdravou komunikáciou - nie prejavom slabosti.
„Alfa teória"
Pôvodná teória o „alfa samcovi", ktorý si od vlkov aj psov vynucuje poslušnosť agresiou, vychádzala z pozorovaní vlkov v zajatí - teda v neprirodzených podmienkach. Vo voľnej prírode funguje vlčia svorka ako rodinná jednotka, kde „vodcovia" sú rodičia a ich autorita je prirodzená, nie vybojovaná. Pes navyše nevníma človeka ako konkurenta v boji o post „alfa vlka". Problémové správanie - napríklad vrčanie pri miske - nie je snahou o prevrat, ale prejavom strachu o zdroj (ochrana zdroja, angl. resource guarding) alebo dôsledkom nepochopenia pravidiel. Moderná veterinárna behaviorálna veda preto odmieta „alfa výcvik" ako neúčinný a potenciálne škodlivý.
Upokojujúce signály (Calming Signals)
S dominanciou a submisivitou úzko súvisia upokojujúce signály - komunikačné gestá, ktorými psy znižujú napätie v situácii a predchádzajú konfliktom. Koncept podrobne popísala nórska trénerka psov Turid Rugaas. Medzi najčastejšie upokojujúce signály patria: olizovanie si vlastného nosa, zívanie v stresovej situácii, pomalé žmurkanie alebo odvrátenie hlavy, oblúkovité obchádzanie iného psa (namiesto priameho prístupu zoči-voči), náhle zastavenie a ňuchanie zeme, spomalenie pohybu alebo zamrznutie na mieste, sadnutie si alebo ľahnutie pred iným psom. Tieto signály sú jemné a ľahko prehliadnuteľné - ich rozpoznanie je základom porozumenia psej komunikácie.